Belgicko

Belgicko, dlhý názov Belgické kráľovstvo (holandsky: Koninkrijk België; francúzsky: Royaume de Belgique; nemecky: Königreich Belgien), je štát v západnej Európe. Hraničí s Holandskom, Nemeckom, Luxemburskom a Francúzskom. Má viac ako 10 miliónov obyvateľov a rozlohu okolo

Kultúrne a jazykovo sa nachádza medzi germánskou a románskou Európou. Rozpráva sa tu dvoma hlavnými rečami: holandsky – niekedy neoficiálne nazývaná flámčina – najmä na severe a francúzsky vo Valónsku. Hlavné mesto Brusel je oficiálne dvojjazyčné, aj keď väčšina jeho obyvateľov hovorí po francúzsky. V krajine je oficiálne používaná aj nemčina malou skupinou obyvateľstva na východe krajiny. Táto jazyková rôznorodosť sa odráža aj v politickom systéme a v histórii. Meno krajiny pochádza z názvu kmeňa Belgov (keltský kmeň) a tiež z názvu rímskej provincie na severe Galie – Belgica. Historicky Belgicko leží v Nizozemsku, ktoré zahŕňa aj krajiny Holandsko a Luxembursko a pokrýva o niečo väčšie územie ako dnešný Benelux. Od konca stredoveku až do 17. storočia bolo prosperujúcim obchodným a kultúrnym centrom. Od 16. storočia po rok nezávislosti v 1830 bolo dejiskom mnohých bojov medzi európskymi mocnosťami. Nedávno sa Belgicko stalo zakladajúcim členom Európskej únie, pričom na jeho území sídlia mnohé jej orgány. Je sídlom aj pre iné medzinárodné organizácie, napríklad NATO.

Dejiny

Počas posledných dvoch tisícročí bolo územie Belgicka bohaté na demografické, politické a kultúrne zmeny. Prvým dobre zdokumentovaným pohybom ľudí bolo dobytie územia Rímskou republikou počas 1. storočia pred Kr., nasledované v 5. storočí Frankami. Franské osídlenie bolo najhustejšie na severe, kde miestny franský dialekt, z ktorého sa neskôr vyvinula holandčina (flámčina) nahradil ľudovú latinčinu, z ktorej sa neskôr vyvinula francúzština. Roku 925 bolo územie, ktoré predstavuje dnešné Belgicko, rozdelené medzi nemeckú a francúzsku ríšu. Väčšina francúzsky hovoriaceho juhu, ktorý bol časťou lotrinského vojvodstva, sa dostala pod nadvládu Svätej ríše rímskej. Väčšina holandsky hovoriaceho severu pripadla Francúzsku.

V 11. a 12. storočí na území dnešného Belgicka vznikli samostatné kniežatstvá Brabantsko, Flámsko, Hennegavsko a ďalšie.

V rokoch 1364 – 1477 vládli Nizozemsku mocní burgundskí vojvodovia a v dôsledku toho bola oblasť zatiahnutá do dlhých a ukrutných bojov medzi Francúzskom a Anglickom známych ako Storočná vojna (1331 – 1453). Táto oblasť, známa ako Burgundské Nizozemsko, získala určitý stupeň autonómie.

Po smrti posledného burgundského vojvodu Karola Smelého (1433 – 1477) v bitke pri Nancy pripadlo Nizozemsko sobášom Karlovej dcéry Márie Burgundskej (1457 – 1482) s rakúskym Maximiliánom I. (1459 – 1519) Habsburgovcom. V roku 1516 zdedil ich vnuk Karol V. (1500 – 1558) španielsku korunu, čím sa vytvorilo spojenie medzi Rakúskom, Španielskom a Nizozemskom.

Protestantský vládca princ Viliam I. Oranžský (1533 – 1584) sa usiloval o nezávislosť pre celé španielske Nizozemsko, ale južné provincie (Belgicko) zostávali katolicizmu a španielskej vláde verné. V roku 1579 protestantské severné provincie uzavreli Utrechtskú úniu a následne pod Viliamovým vedením vyhlásili nezávislé Spojené nizozemské provincie. Belgicko potom stratilo ďalšie územia v tridsaťročnej vojne (1618 – 1648). V roku 1700, keď zomrel Karol II. (1661 – 1700), posledný zo španielskych Habsburgovcov, padla zostávajúca časť územia do francúzskych rúk. Oblasť bola následne okupovaná Nizozemskom a Angličanmi počas Vojny o španielske dedičstvo (1702 – 1713). Rakúska vláda bola obnovená v roku 1748. Za habsburskej cisárovnej Márie Terézie (1740 – 1780) priniesla modernizácia poľnohospodárstva novú prosperitu a podnietila rozvoj nových priemyselných odvetví. V tomto období boli vybudované vodné cesty. V roku 1792 však vypukla vojna medzi revolučným Francúzskom a Rakúskom. V júni 1794 Francúzi Rakúsko porazili a Belgicko bolo Francúzskom anektované. Po Napoleonovej porážke pri Waterloo (v Brabantsku južne od Bruselu) spojil Viedenský kongres Belgicko a Holandsko. Konfliktné záujmy a odlišné vierovyznanie ale viedli k nepokojom.

Po zvolení vojvodu Leopolda (1790 – 1865) zo sasko-coburského rodu prvým panovníkom nového kráľovstva vyhlásilo Belgicko roku 1830 samostatnosť.

V snahe vytvoriť z Belgicka koloniálnu mocnosť získal kráľ Leopold II. (1835 – 1909) roku 1885 rozsiahle oblasti Konga v strednej Afrike. V roku 1908 sa táto oblasť stala Belgickým Kongom. Kongo prinieslo Leopoldovi veľké zisky z produkcie kaučuku. Utrpenie afrických robotníkov pod jarmom zámorských kolonizátorov však prerástlo do medzinárodného škandálu.

Keď Nemecko v júli 1914 prepadlo Luxembursko, požiadalo Belgicko o priechod pre svoje vojská. Keď Belgičania odmietli, Nemecko okamžite na Belgicko zaútočilo. Bola okupovaná väčšina krajiny a na belgickej pôde sa odohral rad krvavých bitiek prvej svetovej vojny (1914 – 1918). Za vojny prepadli belgické sily z Konga Ruandu-Urundi v Nemeckej východnej Afrike.

V roku 1930 rozdelila belgická vláda pod tlakom rastúceho flámskeho národného hnutia územie na francúzsky a flámsky hovoriacu oblasť. V máji 1940 začala ďalšia nemecká okupácia. Keď do Belgicka v auguste 1944 vstúpili spojenci, zabránili odbojári zničiť antverpský prístav, ktorý potom slúžil ako životne dôležitá základňa pre postup spojencov na nemecké územie. Kráľ Leopold III., ktorého vláda bola značne nepopulárna, odstúpil v roku 1951 v prospech svojho syna Baudouina I. (1930 – 1993).
V roku 1960 poskytlo Belgicko nezávislosť Kongu a v roku 1962 aj Ruande-Urundi (dnes Rwanda a Burundi). V roku 1980 bola Flámsku a Valónsku poskytnutá čiastočná autonómia. Brusel a okolie tvorí samostatnú dvojjazyčnú oblasť. Od roku 1948 tvorí Belgicko spolu s Holandskom a Luxemburskom colnú, od roku 1960 hospodársku úniu Benelux. Vo voľbách roku 1991 sa presadili do parlamentu flámski extrémni nacionalisti. Od roku 1993 je Belgicko federáciou.

Politický systém

Belgicko je ľudovou konštitučnou monarchiou a parlamentnou demokraciou, ktorá sa zmenila po 2. svetovej vojne z unitárneho štátu na federáciu. Dvojkomorový parlament sa skladá zo Senátu – horná komora a zo Snemovne reprezentantov – dolná komora. Senát je skôr zložený z priamo zvolených starších politikov a reprezentantov komunít a regiónov, zatiaľ čo do dolnej snemovne volia všetci Belgičania od 18. rokov pomerným systémom. Belgicko je jedna z mála krajín, ktorá má povinnú volebnú účasť, čím má aj jednu z najvyšších volebných účastí na svete. Federálna vláda, formálne vymenovaná kráľom, musí získať dostatočnú dôveru v dolnej komore parlamentu. Vláda je vedená ministerským predsedom. Počet holandsky a francúzsky hovoriacich ministrov je rovnaký, tak ako to predpisuje ústava. Kráľovná, alebo kráľ je hlavou štátu, má však len limitované právomoci. Reálnu výkonnú moc má premiér a rozličné vlády, ktoré spravujú krajinu. Súdny systém je založený na občianskom práve, ktoré má korene v Napoleonovom Code civil.

Belgické politické inštitúcie sú komplexné. Politická moc je zosúladená tak, aby sa zabezpečila reprezentácia jazykových komunít. Od roku 1970 sa veľké politické strany rozštiepili na veľké časti, ktoré zastupujú práve tieto komunity. Hlavné strany v každej komunite patria do troch politických rodín: pravicoví liberáli, kresťanskí demokrati a ľavicoví sociálni demokrati. Ďalšími stranami sú zelené strany a najmä vo flámsku nacionalistické a krajne pravicové strany. Politici sú ovplyvňovaní lobistickými skupinami, najmä odbormi, obchodnými komorami a zamestnávateľmi.

Kráľ Albert II. nahradil svojho predchodcu kráľa Baudouina v roku 1993. Premiér Guy Verhofstadt z Flámskej liberálno-demokratickej strany (VLD) nastúpil do funkcie v roku 1999. Viedol koalíciu zloženú zo šiestich strán. Nachádzali sa v nej liberálne, sociálno – demokratické a zelené strany. Bola to prvá vláda bez kresťanských demokratov od roku 1958. Po voľbách v roku 2003 sa mu podarilo opäť zostaviť vládu štyroch strán. V posledných rokoch nastal aj významný vzostup separatistického krajne pravicového Flámskeho bloku (Vlaams blok), ktorý po zákazu za extrémizmus a rasizmus strany založili stranu Flámsky záujem (Vlaams Belang).

Medzi najvýznamnejšie výsledky vlády Verhofstadta patrí vyrovnaný rozpočet, ktorý dosiahlo Belgicko ako jedna z mála krajín EÚ. Tento výsledok bol dosiahnutý čiastočne aj na nátlak Európskej rady. Pád predchádzajúcej vlády bol spôsobený v roku 1999 tzv. dioxínovou krízou. Bol to veľký potravinový škandál, ktorý vyústil do ustanovenia Belgickej potravinovej agentúry. Toto sa odrazilo na posilnení zelených strán, ako aj na veľký dôraz na environmentálnu politiku počas Verhofstadtových vlád. Politika zelených vyústila aj do dohody o postupnom odstavovaní siedmich jadrových blokov. Toto rozhodnutie však bolo zmenené po roku 2005. Neúčasť kresťanských demokratov vo vláde umožnila premiérovi presadiť liberálnejší pohľad na sociálne otázky a takisto zlegalizovať mäkké drogy, svadby osôb rovnakého pohlavia a eutanáziu. Dve posledné vlády viedli aj aktívnu diplomatickú politiku v Afrike a boli proti invázii do Iraku. Presadili aj legislatívu týkajúcu sa vojnových zločinov. Počas obidvoch posledných vlád sa spory komunít týkali najmä nočnej prevádzky na Bruselskom letisku a štatútu volebného okrsku v časti Bruselu.

Administratívne členenie

Od 90. rokov 20. storočia sa Belgicko delí na 3 jazykové spoločenstvá, 3 regióny, 10 provincií a obce. Na najvyššom stupni tohto usporiadania je federálna vláda, ktorá riadi zahraničné veci, rozvojovú pomoc, obranu, políciu, ekonomické otázky, sociálne veci, energetiku, telekomunikácie a vedecký výskum. Má obmedzené právomoci vo vzdelávaní, kultúre. Federálna vláda kontroluje viac ako 90 percent daní.

Geografia a podnebie

Belgicko s rozlohou má tri hlavné zemepisné regióny: pobrežné planiny na severozápade, centrálnu plošinu v strede krajiny a Ardeny na juhovýchode. Pobrežné planiny sú tvorené najmä piesočnými dunami a poldrami. Poldre sú časti krajiny, ktoré ležia pod hladinou mora a sú od neho ch…